Sitno

SITNO  V KONTEXTE SLOVENSKEJ A EURÓPSKEJ TURISTIKY

Autor: Oľga Kuchtová

 

 

Dlhé tisícročia bola príroda bezprostredným životným priestorom človeka. Postupom času, usídľovaním sa ľudí v mestách, získal u časti obyvateľstva (horárov, vojakov, pastierov atď.) pobyt v prírode účelovo-pracovný charakter. O záujmovom pobyte v prírode a turistike sa dá hovoriť až v súvislosti s reálnou možnosťou človeka plnšie uplatniť vrodený pud, skúmať neznámo a využiť prírodné prostredie v čase svojho voľna na rozšírenie obzoru poznania, na obnovu a rozvoj telesných a duševných síl a na kompenzáciu zmeneného spôsobu života.

Na začiatku 19. storočia, okolo roku 1800, začali anglické a francúzske slovníky označovať za turistu človeka podstupujúceho výlet, cestu alebo túru pre svoju zábavu. Asi o 30 rokov neskôr toto nové slovo prevzali aj nemecké slovníky. Okolo roku 1810 sa objavili prvé turistické špeciálne značené cesty. Roku 1838 nazval francúzsky spisovateľ Stendhal svoje cestopisné črty Pamäti turistu (Mémoires d´un touriste). Výstavba železníc priniesla prevrat v možnostiach cestovania a urýchlila formovanie turistiky ako spoločenského fenoménu. V roku 1857 vznikol Alpský londýnsky klub, v roku 1860 založil bankový úradník Rudolf Tirts st. (1831 – 1914) v Banskej Štiavnici Sitniansky klub (Szitnay klub), v roku 1862 vznikol Nemecký a rakúsky alpský spolok, ale aj turistický klub (Wanderer-Club) v Karlových Varoch a o rok neskoršie Švajčiarsky alpský klub. Nové spolky začali systematicky stavať chaty a útulne, budovať a značiť trasy, vydávať knižných sprievodcov a vytvárať ďalšie podmienky na rozvoj turistiky. Na našom území, vo Vysokých Tatrách bola prvá turistická útulňa postavená neďaleko Studenovodských vodopádov zásluhou Johanna Georga Rainera už v roku 1865. Za prvý turistický objekt na Slovensku sa však považuje rozhľadňa na vrchole Sitna, postavená už okolo roku 1736 ! V tejto lokalite boli roku 1874 vytýčené aj prvé značené trasy na Slovensku. Nie je to náhoda. Veď okolie Banskej Štiavnice a legendárneho Sitna bolo predurčené pre vyznavačov prírodných krás, pričom samotné mesto bolo akoby drahokamom medzi vzácnymi kovmi. A tak tento malebný kút sveta v 18. a 19. storočí aj v tomto smere oprávnene predbehol dnes známejšie európske turistické centrá.

Od pradávna slúžilo Sitno, najvyšší vrch Štiavnického pohoria s nadmorskou výškou 1009 m, našim praotcom za obetište, pohrebište a za útočište pred nepriateľmi, ale aj ako výstražný signalizačný bod. Sitno ako botanicky a lesnícky významná lokalita je štátnou prírodnou rezerváciou s ochranou povrchových svahov až po  vrcholové temeno, ktoré je budované príkrovom andezitov, ktoré na okrajoch tvoria strmé bralá. Je tiež náleziskom viac ako 300 druhov ruží, ktoré popísal a odborne spracoval bard slovenskej vedy a kultúry, zakladateľ Muzeálnej slovenskej spoločnosti Andrej Kmeť. Tento prenčovský farár, archeológ, botanik ale aj geológ  a muzeológ bol nielen obdivovateľom ale naslovovzatým znalcom  Sitna, o čom svedčia mnohé publikácie. Najznámejšia jeho kniha má  príznačný názov Veleba Sitna. V nej hovorí, že aj keď vyšších vrcholov na Slovensku je dosť, „ale krajších nad Sitno nie“. Práve zato, že zo všetkých strán v podobe homole „padá cestovateľovi do oka a každý, keď ho na ďalekom obzore zazrie, pýta sa, čo to je za vrch“. Sitno je aj lokalitou, ktorá patrí k najstarším osídleným územiam na Slovensku. Zo všetkých týchto predností výhľad, bezpečnosť, voda, drevo, krm, súdi aj Matej Bel, náš nájznámejší polyhistor, že na Sitne veľmi skoro bol postavený hrad. Výsledky archívnych a najmä archeologických  výskumov hovoria, že bol vybudovaný najpravdepodobnejšie v 13. storočí. Spočiatku patril banskej komore, neskoršie M. Balašovi. V súvislosti s obranou stredoslovenských banských miest pred tureckým nebezpečenstvom bol v 16.storočí prebudovaný a správcom hradu sa stal krupinský kapitán J. Kružič. V 17.storočí sa jeho vlastníkom stali Koháryovci, majitelia svätoantonského kaštieľa i celého sitnianskeho panstva. V 18.storočí bol zničený kuruckými vojskami. Odvtedy pustol. Tento stredoveký hrad s priľahlými nádvoriami je dnes prakticky preskúmaný. Veľká časť nálezového materiálu pochádza v podstate z vykopávok najmä nearcheológov. V prvom rade už spomenutého A. Kmeťa, v druhom z vykopávok Jána Truchlíka, dnes už nebohého konzervátora Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici, v depozitoch ktorého sa podstatná časť jeho nálezov nachádza. Vzhľadom na záchranu odkrytej hradnej architektúry a jej bezpečné sprístupnenie návštevníkom Sitna, nasledovala systematická konzervácia hradných múrov. Je pozoruhodné, že  opäť vďaka dobrovoľným nadšencom, tentoraz pod vedením MUDr. Petra Šašova. V rámci ich voľného času sa tak deje prakticky do dnešných dní. Už len málo kto by spočítal tie tisícky hodín venovaných tomuto magickému miestu.

V súvislosti so Sitnom sa vymýšľali povesti o pokladoch a duchoch podzemných, stelesňovali sa národné i náboženské predstvay o odmene za dobré a pokute za zlé, o nádeji, že keď bude najhoršie, zakliati sitnianski rytieri čakajúci len na výzvu „Už“ ľudu tejto ktajiny pomôžu. Sitno bolo aj inšpirátorkou mnohých básnikov a umelcov.

Vezmime opäť do ruky symbolickú turistickú palicu a vystúpme na temeno Sitna z Tatárskej lúky kamennými i drevenými schodmi, miestami poznačenými zubom času. Kedysi ich bolo údajne toľko, koľko bolo do roka dní. Či sa táto symbolika zakladala na pravde, sa dnes už nedá overiť. Faktom však ostáva, že po ich zdolaní sa nám naskytnú tie najkrajšie výhľady nielen na Sitno s rozhľadňou, ale čoraz krajšie a zaujímavejšie pohľady do jeho lesov, dolín, jám a priepastí, nielen na celé Štiavnické vrchy, ale aj ďaleko za ich chotáre, doslova od Tatier k Dunaju. Úžasnú panorámu kazia len dymiace komíny atómovej elektrárne Mochovce na juhozápade. Aj Andrej Kmeť sa iste v hrobe obracia.

Hoci nie sú k dispozícii autentické písomné dokumenty o prvopočiatkoch  banskoštiavnickej turistiky, je dnes už nepopierateľné, že prvý turistický klub bývalého Rakúsko – Uhorska vznikol, ako je to v úvode povedané, na začiatku 60-tych rokov 19. storočia práve tu, v kraji pod Sitnom, v starobylej Banskej Štiavnici a volal sa Sitnianskym klubom. Sitniansky klub bol 12.5.1882 pričlenený k Uhorskému karpatskému spolku ako jeho Sitnianska sekcia so sídlom v Banskej Štiavnici. „Uhorský karpatský spolok bol založený 11. mája 1873  v Tatranskej Lomnici, keď už štiavnický spolok existoval viac ako desať rokov“ píše Tivadar Pasewitz. Rudolf Tirts ml., syn jedného z prvých členov Sitnianskeho klubu v knihe Szitnya osztaly Selmecbányán  tak isto píše, že v roku 1860 štiavnický „Szitnya club“ už vykonával pravidelnú činnosť na najvyššom vrchu štiavnického pohoria, na Sitne. Dokonca uvádza aj zoznam jeho členov a funkcionárov, medzi ktorými nechýbajú významné osobnosti Banskej Štiavnice, ako napr. profesori Baníckej a lesníckej akadémie, lekári, či poprední mešťanostovia.

Turistika štiavnického regiónu v 19. storočí sa nechápala výlučne ako športová činnosť. Bola to viacmenej prestížna kultúrnospoločenská aktivita vyššej spoločenskej vrstvy, ktorá v tom čase nemala ľudový charakter. Jej predstaviteľmi boli prevažne významné osobnosti, vzdelanci, ktorých zamestnanie, či profesné záujmy boli spojené s častým cestovaním, takže pohyb po krajinách spájali i s turistikou. Toto hľadisko sa naplno prejavilo i v okolí Sitna. Najstaršia etapa nielen banskoštiavnickej turistiky, ale aj slovenskej a  v širšom kontexte i európskej,  je prezentovaná takými osobnosťami, ako bol Anton Péch, ministerský radca, poslanec parlamentu, riaditeľ banskoštiavnických baní a v r. 1882-1895 čestný predseda Sitnianskej sekcie, gróf Filip Coburg, majiteľ svätoantonského kaštieľa i celého sitnianskeho  panstva vrátane Sitna, ktorý sa stal hlavným donátorom a patrónom turistov Sitnianskej sekcie Uhorského karpatského spolku. Jeho zásluhou bola v r. 1886 zrekonštruovaná rozhľadňa (pavilón) na Sitne, ktorá v r. 1852 vyhorela po údere blesku. Filagória, ako sa jej v tom čase aj hovorilo, mala tvar 7 m vysokej veže so štvorcovým pôdorysom a bola postavená okolo roku 1736 z bieleho andezitu. Dal ju postaviť rovnako ako kaštieľ vo Svätom Antone Andrej Jozef  Koháry. Najvýznamnejším Coburgovým počinom z hľadiska dejín turistiky bolo darovanie tejto dominanty Sitna turistom Sitnianskej sekcie Uhorského karpatského spolku so sídlom v Banskej Štiavnici. Turisti tejto sekcie na znak vďaky dali vyhotoviť portrét kniežaťa a rozhodli, že bude trvalo umiestnený na čestnom mieste v jedinej miestnosti sitnianskej rozhľadne. Táto budova tvaru kocky s plochou betónovou strechou so zábradlím mala neskôr rôzne vnútorné i vonkajšie podoby. Menili sa spoločenskopolitické udalosti i ľudia a tak bol portrét po čase z rozhľadne odstránený. Avšak rozhľadňa vždy slúžila výlučne potrebám turistov. Novodobá história rozhľadne bola žiaľ úplne iná. Viac rokov bola uzatvorená. Veľký podiel na jej uzatvorení mala však aj prestavba neďalekej horárne na turistickú chatu, ktorá oprávnene dostala meno po Andrejovi Kmeťovi. Rozhľadňa však bola v istom období aj vysielačom a zosilovačom rádiového signálu, pochopiteľne taktiež pred verejnosťou uzatvorená. Našťastie toto obdobie skončilo a je  chvályhodné, že v súčasnosti je v nej umiestnená stála expozícia venovaná histórii rozhľadne i sitnianskeho osídlenia, sitnianskej flóre, faune a geológii., ale aj miesto pre občerstvenie tela. Ale nepredbiehajme.

Z dobových dokumentov a fotografií sa dozvedáme, že vnútorný priestor bol vlastne jediná ale útulná miestnosť, zariadená masívnym dubovým nábytkom, ktorý stál 500 korún a uhradil ich Filip Coburg. Tu sa dalo sadnúť, oddýchnúť, občerstviť sa, prípadne po točitých železných schodoch, slúžiacich dodnes, vystúpiť na plochú terasu, ktorá bola zároveň  strechou a z nej sa rozhliadnuť po širokom prekrásnom okolí Štiavnických vrchov, odkiaľ bolo za dobrých poveternostných podmienok dovidieť i na hrebene  Nízkych a Vysokých Tatier, prípadne vidieť lesklú stuhu Dunaja.Je pozoruhodné, že práve za týmto účelom Filip Coburg zakúpil turistickému klubu aj ďalekohľad, ktorý v tom čase stál 40 korún.

Sitno, turistika, Andrej Kmeť a lekár Edmund Téry, to sú významné hodnoty, ktoré vzájomne súvisia. Ich prepojenia sú logickým vyústením výnimočných prírodných a fyzických daností ľudí a prírody. Sú spojovníkom najvýznamnejších symbolov Slovenska. Pripomeňme si, že MUDr. Edmund Viliam Téry bol banskoštiavnickým banský lekárom, turistom a horolezcom a bol aj osobným lekárom Filipa Coburga a súčasne domácim lekárom celého svätoantonského panstva. Vo funkcii banského lekára v Štefultove pod Sitnom, dnes súčasť Banskej Štiavnice, pôsobil  v rokoch 1880 – 1884, odkiaľ odišiel do Budapešti na Ministerstvo vnútra, kde vykonával funkciu pomocného koncipistu. Do histórie sa okrem iného zapísal aj svojim serióznym vedeckým výskumom výskytu kiahní a rubeoly medzi baníkmi, v rámci ktorého vykonal i viacero služobných ciest do baníckych lokalít, vrátane zahraničných. Venoval sa i odbornej publikačnej činnosti, v ktorej popisoval a pranieroval vážne zdravotné i sociálne pomery baníkov banskoštiavnického regiónu, za čo sa dostal do vážneho rozporu s lekárskou i banskou vrchnosťou. Aj keď o tom archívne dokumenty mlčia, je veľmi pravdepodobné, že práve táto okolnosť sa výrazne podpísala i pod jeho definitívne rozhodnutie odísť z Banskej Štiavnice. S menom tohto významného človeka sa viaže nielen pomenovanie najznámejšej vysokohorskej chaty vo Vysokých Tatrách, ktorej výstavbu inicioval, ale i názvy Sitnianskych brál  a výstupových ciest na ne, čo už je verejnosti známe zo štúdie v predchádzajúcom Zborníku.

Prvým riadnym predsedom Sitnianskej sekcie Uhorského karpatského spolku v Banskej Štiavnici bol Viliam Ocsovský, kráľovský radca a richtár Banskej Štiavnice. Túto funkciu vykonával v rokoch 1882 – 1895. Po ňom ju prevzal Jozef Szitnyai, tak isto štiavnický richtár a vykonával ju v období rokov 1895 – 1906. Prvým podpredsedom Sitnianskej sekcie Uhorského karpatského spolku bol v rokoch 1882 – 1884  MUDr. Edmund Viliam Téry, ktorý sa stal aj po svojom odchode z Banskej Štiavnice jeho doživotným podpredsedom. Podpredsednícku funkciu prevzal Rudolf Tirts, ktorý ju vykonával v rokoch 1884 – 1899 a v r. 1900 – 1914 pôsobil ako jeho čestný podpredseda. Posledným predsedom zanikajúcej Sitnianskej sekcie bol Ernest Király, riaditeľ evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici. Uhorský karpatský spolok zanikol fakticky štátoprávnymi zmenami po prvej svetovej vojne. Pôsobil už len  v Maďarsku do roku 1946.

Pre úplnosť treba  ešte doplniť, že Sitnianska sekcia mala od 80-tych rokov 19. storočia neustále takmer 200 registrovaných členov. V tomto období vydala tiež prvého turistického sprievodcu pod názvom Selmeczi kalauz, autormi ktorého boli J. Szitnay a R. Tirts. Tlačou vyšiel v najznámejšej banskoštiavnickej tlačiarni Augusta Joergesa v roku 1885. Súbežne bola vytvorená i originálna veľkoplošná turistická mapa Banskej Štiavnice a okolia (technikou olej na plátne), ktorá bola pôvodne umiestnená pri mestskej radnici v Banskej Štiavnici a neskôr poslúžila ako podklad tlačenej mapy. Obe sa nachádzajú v zbierkach Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Turistický klub Sitnianskej sekcie mal dokonca vlastný stĺpec v týždenníku Spravodaj horného Slovenska, (Felvidéki Hiradó), ktorý na titulnej strane oznamoval, že je úradným vestníkom Sitnianskeho klubu. Spravodaj až do vyjdenia Turistických listov (Turisták Lapja) zohral na poli turistiky veľmi významnú úlohu.

Záujem o turistiku v tomto regióne neustále vzrastal. Vybudovalo sa množstvo turistických chodníkov a ciest, bola zriadená turistická útulňa pri štôlni Gedeón v Hodruši, vykonali sa záchyty prameňov vody, konali sa tu najvýznamnejšie valné zhromaždenia turistov Uhorského karpatského spolku, čo sa vtedy považovalo za znak uznania. Treba povedať, že činnosť sekcie charakterizovala mnostrannosť, za čo oprávnene budil záujem širokého okruhu milovníkov prírody i za hradbami tohto mesta.     .

Činnosť klubu začala upadať tesne pred I. svetovou vojnou. A pokračovala i po nej. Turistickú pochodeň po zániku Uhorského spolku prevzal Karpathen verein. Úsilie vytvoriť dokonca dva kluby v neve+kom meste, poznačenom už viacerými znakmi úpadku, nemohlo mať žiadnu životnosť. Činnosť oboch bola obmedzená len na obnovu turistických značiek. 3.septembra 1922 vznikol Karpatenverein zweigverein Szitnaya a 14.júna 1923 bol založený Klub československých turistov (ďalej KČST), ktorý bol životaschopnejším a mohol pokračovať v slávnych turistických tradíciách Banskej Štiavnice a okolia. Jeho zásluhou bola v 20-tych rokoch 20.storočia vybudovaná z bývalej horárne pod rozhľadňou na Sitne turistická chata, ktorá poskytovala už aj ubytovanie. Ako už bolo spomenuté, bola pomenovaná po Andrejovi Kmeťovi. Práve v tejto chate sa neskôr konali také významné podujatia, akými nesporne boli národné púte, regionálne lyžiarske preteky a dokonca i Národné plachtárske preteky Milana Rastislava Štefánika, ktoré boli nefalšovanou oslavou športu.

23.apríla 1939 KČST v Banskej Štiavnici zaniká, čo súviselo opäť s novým štátoprávnym usporiadaním. Týmto dňom jeho funkciu prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov (ďalej KSTL), ktorý sa zaslúžil najmä o doplnenie inventára chaty a znovuoživenie národných pútí. Pamätné knihy tejto chaty sú nevyčerpateľným zdrojom informácií, najmä o jej návštevníkoch, ich pocitoch a dojmoch. Medzi nimi nechýbali ani najvýznamnejšie súdobé osobnosti nielen regiónu, ale i Slovenska a Európy. Za všetkých spomeniem najmä  bývalého bulharského cára Ferdinanda Coburga, žijúceho v neďalekom svätoantonskom kaštieli, ktorý sa v tomto pamätnom roku 1939 stal aj čestným predsedom KSTL. Čestný diplom o slávnostnom akte udelenia čestnej funkcie opisujem na inom mieste tohoto zborníka. Nie je bez zaujímavosti, že excár Ferdinand Sitno navštevoval veľmi často a veľmi rád aj predtým aj potom. Napríklad v sprievode biskupa M. Buzalku, či s filmovým štábom, ktorý na Sitne nakrúcal prvý dokumentárny film o Slovensku.

Veľmi významným avšak už posledným počinom klubu bolo zavedenie elektrického prúdu na Sitno v roku 1946. V roku 1949 KSTL zanikol a turistika ako taká bola pričlenená do telovýchovnej organizácie Sokol. Keď však o desať rokov neskôr v roku 1959 vznikla slovenská telovýchovná jednota Sitno, stala sa pokračovateľkou turistických tradícií v Banskej Štiavnici práve ona. Bolo tomu tak až do roku 1991, kedy odčlenením turistického oddielu  vznikol samostatný právny subjekt. Opäť niesol staronový názov Klub slovenských turistov, tentoraz však právom pomenovaný po jednej z najvýznamnejších osobností histórie turistiky, po lekárovi Edmundovi Térym. Stalo sa tak po viac ako jednom storočí od jeho pôsobenia na Sitne ako turistu a horolezca a ako lekára na banskoštiavnicku.

Novodobá história banskoštiavnickej turistiky, ktorú píše už KST dr. Téryho, nie je veľmi radostná. Po strate rozhľadne na Sitne, o ktorú za záhadných okolností turisti prišli už v osemdesiatych rokoch 20.storočia, stratil aj chatu Andreja Kmeťa. Túto síce na začiatku  deväťdesiatych rokov 20.storočia s veľkým optimizmom začal rekonštruovať, ale bola to rekonštrukcia nad finančné možnosti klubu. Keď sa finančná 3-miliónová štátna dotácia vyčerpala, ďalšie prostriedky klub nebol schopný získať napriek nesmiernemu úsiliu. Nedokončená stavba začala rokmi chátrať, preto ju KST dr. Téryho v Banskej Štiavnici v r. 2003 predal štiavnickému rodákovi Milanovi Augustínovi, ktorý o ňu prejavil záujem s úmyslom dokončiť ju. Do dnešných dní sa tak ešte nestalo, ba so stavebnou činnosťou sa ani len nezačalo. Deštruovaná stavba kazí celkový dojem z vrcholu Sitna a ohyzdí inak prekrásne temeno tohto legendárneho vrchu.

Odpredajom chaty sa klub definitívne odstrihol od Sitna a už len jeho meno hovorí o sitnianskych súvislostiach s týmto najvýznamnejším vrcholom, ale aj to len tým najzasvätenejším. Za získané peniaze Klub v tom istom roku kúpil dom v Banskej Belej, ktorý má byť náhradou za sitniansku chatu. Je v nej možnosť ubytovania i individuálnej prípravy jedál. Žiaľ okolnosti nie sú pre túto radikálnu zmenu priaznivo naklonené. Možno potrvá roky, kým turisti túto zmenu dokážu akceptovať.

Najvýznamnejším novodobým turistickým podujatím celoslovenského významu, ktoré bolo poslednou úspešnou previerkou ich akcieschopnosti, bol v roku 1996 zorganizovaný celoslovenský Zraz turistov, ktorý bol v poradí už 43. celoslovenským zrazom turistov a 27. stretnutím slovenských turistických oddielov mládeže (TOM). Po prvý krát sa popritom konal aj cykloturistický zraz a čo je ešte významnejšie, uskutočnilo sa aj Medzinárodné stretnutie turistov, ktoré bolo modifikovaným medzinárodným turistickým zrazom priateľstva, ako sa kedysi toto podujatie nazývalo. Tieto veľkolepé oslavy turistických myšlienok boli už druhým, žiaľ zatiaľ posledným podujatím v tomto prekrásnom prostredí Štiavnických vrchov.

História úpadku organizovanej turistiky sa teda na začiatku 21. storočia opakuje rovnako ako na začiatku 20-teho. Organizovaných turistov by sa dalo zrátať na prstoch rúk. Možno bude treba zobudiť sitnianskych rytierov, ktorí sú podľa legendy pripravený s nohou v strmeni vyraziť na pomoc, len čakajú na povel „už“. Pre banskoštiavnickú turistiku ten moment určite nadišiel.

 

 

Poznámky, pramene a literatúra

 

1. Osterreichischer Alpenverein, 1862.

2. Pasewitz, T.: Magyarországi Kárpátegyesulet tortenelme, s 127.

3. Pri príležitosti slávnosti znovupostavenia pavilónu E. Király, riaditeľ evanjelického lýcea v B. Štiavnici, zložil

a zhudobnil tzv. Sitniansky pochod.

4. Kmeť, A.: Veleba Sitna, s. 52.

5. Autorom portrétu Filipa Coburga, ktorý bol v roku 1895 inštalovaný v sitnianskej rozhľadni  je J. Zsitvay, a

nachádza v zbierkovom fonde Slovenského banského  múzea v B. Štiavnici, UH 1280.

6. ŠÚBA, Fond HKG, Spisy hlavného lekára, 1880-1885, z ktorých sa dozvedáme, že dr. Téry zložil predpísanú

služobnú prísahu 28.11.1880 a zaujal svoje miesto banského lekára s priznaným platom 600 florénov ročne.

Tento plat ho oprávňoval po 10 rokoch na automatické zvýšenie o 100 florénov. Medzi ďalšie požitky patril

príspevok na kúrenie,  41 m3  dreva, na chov dvoch koní 5600 kg sena a 61 hl  ovsa a 180 florénov na plat

kočiša. Všetky vymenované náklady išli od 1. decembra 1880 na ťarchu Hlavného banského úradu. Odvtedy sa

mu bude poukazovať aj príspevok 109 florénov a 20 grajciarov mimoriadnej odmeny z banskoštiavnickej

Bratskej pokladnice.

7. Kuchtová, O.: Dr. Téry a Sitno. In: Zborník Múzea vo Svätom Antone, 16, 2004, s. 183-188.

8. Fotoarchív Slovenského banského múzea v B. Štiavnici, č. neg. 49823, 49824, 49856, 49827, 22828, 5035, 44747.

9. Fotoarchív

10. Turisták Lapja, 18, 1901.

11. Originál turistickej mapy B.Štiavnice a okolia sa spolu s uvedenou tlačou nachádza v zbierkach Slovenského

banského múzea v B. Štiavnici a je evidovaná pod č. NH 6578. Je zaujímavá i tým, že v ľavom hornom rohu

existuje oznámenie o vydaní tlačeného turistického sprievodcu a možnosti jeho zakúpenia v Joergesovom

kníhkupectve na terase.

12. Cesty slovenskej turistiky , Bratislava 1999, s. 1-17

13. Pamätné knihy Chaty Andreja Kmeťa na Sitne (30-te roky)

14. Vitajte pod Sitnom. 43.slovenský zraz turistov Banská Štiavnica 1996. Banská Štiavnica,1996. 35 s.

15. Pozvanie pod Sitno. 43.slovenský zraz turistov Banská Štiavnica 1996. Banská Štiavnica,1996. 23 s.

 

no images were found